Od: Myriel
Keď nám Sabine Sangitar vychanneluje pôvodné meno, neznamená to, že meno, ktoré sme doteraz používali a ktoré nám dali naši pozemskí rodičia musíme zahodiť. Stále nám zostáva, no k nemu nám pribudne niečo nové, niečo zásadné, podstatné a jedinečné, čo sa v nás nachádza, niečo, čo je iba naše.
A to aj vtedy, ak naše pôvodné meno je rovnaké, ako majú iní ľudia. Lebo to, čo je v ňom uložené, je jedinečné, iba naše. Je to ako keď viacerí ľudia maľujú rovnaký obraz – výsledok bude rovnaký kvet v rovnakej váze, ale presné farby, ťahy štetcom, miešanie farieb, techniky kladenia štetca, to všetko bude na každom „rovnakom“ obraze iné. Tak je to aj s nami ľuďmi. Hoci máme rovnaké meno, k výsledku viedli iné cesty – všetci máme v sebe svoje špecifické tóny, ktoré sa aktivujú vždy, keď používame svoje pôvodné meno.
Sabine Sangitar v jednom z čísiel časopisu pre zlato-modrú frekvenciu Sternenbote vysvetlila, čo znamenajú tieto naše špecifické tóny a aký je rozdiel medzi pôvodným menom a menom duše.
Keď sa vo vesmíre zrodí nové svetlo, vloží sa do akejsi kukly – môžeme si ju predstaviť ako energickú sieť, membránu či merkabu. Kozmickí rodičia ho potom zoberú a začínajú ho formovať: cestujú s ním po vesmíre z planéty na planétu, podľa toho, čo potrebujú vytvoriť – akoby sme začali chodiť do školy a zbierali skúsenosti. Na každej planéte sa vo svetle sa uložia tóny spojené s týmto miestom, vytvoria sa v ňom otlačky. Rodičia putujú so svetlom po tisíckach planét, znova a znova sa vracajú na tie isté miesta, aby sa v ňom uložili ďalšie a ďalšie tóny – vytvárajú sa jednotlivé vrstvy finálneho obrazu. Ak niekde svetlo zostane dlhšie, vstrebe viac danej energie. Ak to bude napríklad Sírius, uloží sa v ňom viac energie liečenia. Takých cyklov návratu na planéty môže byť viac, 12 alebo aj 144, pričom zakaždým sa uloží iný tón, vytvorí sa iný otlačok, namaľuje sa ďalšia vrstva obrazu.
Keď je „obraz“ hotový, membrána okolo svetla sa rozpustí a svetlo začína svoj vlastný život. Duchovný svet zo všetkých tónov uložených v nás – ktorých je až 144.000 – vyberie zopár, ktoré sú najdôležitejšie a najsilnejšie a z nich vytvorí naše meno. Tieto tóny, ktoré tvoria naše meno, potom pripomínajú nášmu systému, kto vlastne sme a čo v sebe nosíme. A keďže nie je toľko písmen, aby sa nimi vyjadrili tisíce tónov a energií v nás uložených, niektorí ľudia majú pôvodné meno rovnaké, no predsa sú jedineční.
Keď svetlo príde do duality, všetky tóny, všetky energie, čo sa v ňom vo fáze „maľovania obrazu“ uložili, v ňom stále zostávajú. To je aj vysvetlenie často opakovanej vety duchovného sveta, že všetko, čo potrebujeme, nosíme v sebe. Aktivujeme to vždy, keď používame svoje pôvodné meno. Vtedy všetkých 144.000 tónov v nás začne vibrovať, pretože sú prepojené a naša duša ich pozná. To sú tie tóny, ktoré duša chce počúvať, nie náš jazyk vytvorený dualitou.
Meno duše je niečo úplne iné. Nie je spojené s naším stvorením. Dostávame ho, keď sa vraciame späť do univerza po ukončení inkarnácie. Ak napríklad patríme k nejakej planéte, potom je naše vedomie energeticky spojené s touto planétou. Keď sme sa tam po inkarnácii vrátili, dostali sme nové tóny a to bolo meno duše. Pôvodné meno máme teda stále rovnaké, meno duše sa v priebehu inkarnácií menilo a vždy bolo energeticky spojené s nejakým obdobím. Meno duše môžeme prirovnať k nášmu pozemskému menu: dali nám ho pozemskí rodičia, niečo pre nás znamená a vytvára hlbšie puto. Približuje nás to viac k planéte, ku ktorej smerujú naše energetické prúdy. Keď dostaneme meno duše, znamená to, že sme vstrebali veľa energie z nejakej planéty. Tam sa určité prúdy vrátia a tam dostaneme meno duše.
Pôvodné meno je niečo iné. Je čisté svetlo stvorenia. Je vytvorené z energie a tónov. Tóny manifestujú svetlo. To je pôvod. Naša duša si prirodzene pamätá tieto tóny, naše stvorenie a čím vážnejšie berieme svoje pôvodné meno a používame jeho tóny, tým hlbšie sa naša duša bude tešiť a môže sa otvoriť iným energiám.