Od: Myriel, podľa Sabine Sangitar
Schopnosti, ktoré sme pri našom stvorení dostali do vienka, sú tiež živé energie. Mnohé z nich sme v kedysi v sebe vedome uzamkli, aby sme mohli plniť svoju úlohu – svojou dôverou priviesť planétu späť domov. Dnes žijeme v energii zmeny, kedy je možné naše schopnosti znova prebudiť a otvoriť takmer všetky hranice, ktoré sme si kedy vytvorili. Môžeme manifestovať všetko, čo je súčasťou nášho svetla, aj všetky naše schopnosti.
Prečo to však niekedy nefunguje? Prečo sa nám nedarí prebudiť svoje kedysi zapečatené schopnosti a využívať ich? Robíme kroky k prebudeniu, máme pôvodné meno, vetu života, anjelskú družinu, vnútorných pomocníkov, duchovný svet nás zásobuje rôznymi energiami a darmi, máme festivaly, dostali sme meč Excalibur a všeličo iné, no napriek tomu sa zdá, že existuje stále niečo, čo naše schopnosti blokuje.
Dôležitý je dôraz na „zdá sa“. Pretože v 99 % vzniká táto blokáda preto, lebo náš pohľad je zakalený, nie je zameraný len na svetlo. A naše schopnosti sa vedia manifestovať len vtedy, ak máme nezakalený pohľad.
Kedy sa nám pohľad zakaľuje? Keď sa pozeráme inam ako na skutočnosť. Keď zameriavame myšlienky na problémy duality, alebo na to, kedy sa otvorí Quin’Taas, kedy sa znova zjaví Ježiš, kedy budem konečne vyzerať o 20 rokov mladšie, kedy budem zdravý, kedy…
Je to ako keď sa tínedžer nevie dočkať, kedy bude mať osemnásť, kedy bude konečne dospelý. Stále rozmýšľa nad tým, aké to bude super, keď si bude môcť robiť, čo chce. A keď to príde, je to často inak, ako si predstavoval. Medzitým však prepásol čas, kedy si mohol užívať to, že je tínedžer, nevyužil ho, len presníval o niečom, čo napokon bolo aj tak iné.
S energiami je to podobné. Keď človek stále len čaká na to, kedy niečo príde a rozmýšľa nad tým, aké to bude, nevyužije energie, ktoré sa nám dnes ponúkajú a ktoré sú schopné manifestovať všetko, čo len chceme. Máme možnosť z vlastnej sily, vlastným svetlom, vlastnými schopnosťami zariadiť si dokonalý život.
Často sa nám to však nedarí – lebo prichádza „ale“… „No ale to nejde, lebo… moja práca… moja rodina… môj pes… peniaze… čas…“, vždy si nájdeme nejaké ale. A to nám zakaľuje náš pohľad.
Duchovný svet však žiadne ale nepozná. Duchovné bytosti sú živé bytosti svetla, plné lásky a zámeru, ktoré nerozumejú „áno, ale…“. Potrebujú vidieť náš zámer, nie naše ale. Každé ale hasí žiaru nášho zámeru, preto duchovný svet nemôže na to reagovať a nič nám neprinesie, nič sa nestane. Preto sa s takýmto postojom nedostaneme nikam ďalej, stojíme stále na mieste a nič sa pre nás nemení.
Ako z toho von? Prestať sa zameriavať na ale. Zamerať sa na to, že vždy existuje nejaká cesta. Moc zmeniť svoj postoj má každý človek v sebe, obzvlášť ten, ktorý je vedomý a spojený s energiami.
K tomu vie pomôcť, keď sa obzrieme späť: za všetkými časovými cyklami a nespočetnými inkarnáciami, ktoré sme prežili, ktoré sme strávili tým, aby sme sa mohli dostať do dnešného bodu a byť pri tom, keď sa všetko zavŕši, naplní, dokoná a dualita skončí. Kedy to všetko príde, nehrá žiadnu rolu, v porovnaní s vekmi, ktoré to trvalo, je to len okamih. Ak to pre niekoho hrá rolu, nepochopil, o čo ide.
Skutočnosť vyžaduje absolútnu dôveru. Skutočnosť nepozná žiadne „ale…“. Skutočnosť nepozná ani žiadne pochybnosti. Skutočnosť pozná len dôveru, pozornosť, zámer, lásku.
Potom je to len logický proces: ak niečo chcem, ak si od univerza niečo objednám, a mám o tom pochybnosti, lebo musím na to čakať, alebo niečo dostanem a spochybňujem to „no dobre, ale tamten dostal niečo lepšie…“, potom nám duchovný svet nemôže ponúknuť energetické pole, ktoré potrebujeme na to, aby sme mohli žiť svoj potenciál a naplno využívať svoje schopnosti. Možné to však je.