Kolektívne myšlienkové vzory

Kolektívne myšlienkové vzory sú presvedčenia, ktorým veria ľudia žijúci v nejakej menšej či väčšej komunite – spoločenskej skupine, rodine, národe, kultúre… Názory a postoje, ktoré berú za absolútne samozrejmé a trvalé, bez toho, aby nad nimi rozmýšľali a nejako ich spochybňovali. Napríklad že sa nesmie jesť bravčové či piť alkohol, alebo že je neslušné si v spoločnosti po jedle nahlas grgnúť či naopak negrgnúť. Ako sa vedomie ľudí v spoločnosti vyvíja, môžu sa tieto vzory časom meniť – kedysi bolo v našej kultúre nemysliteľné, že ženy budú voliť alebo že sa černoch stane prezidentom. No sú to aj oveľa elementárnejšie všeobecne rozšírené názory, ktoré sa dotýkajú nášho každodenného života: z čokolády priberieš; ak sa dobre neoblečieš, keď je vonku zima, prechladneš; musíš tvrdo pracovať, aby si si zaslúžil úspech a mnohé ďalšie. Háčik je v tom, že vôbec nemusia byť pravdivé.

Všetko, čo vieme, sme sa vždy dozvedeli od nejakého iného človeka (vynechajme teraz posolstvá od duchovného sveta), či už nám to priamo povedal, alebo sme to niekde čítali, videli či počuli. Ak by nám rodičia od malička vraveli, že všetko červené, čo zjeme, nám ublíži, čo by sme si asi pomysleli, ak by nám niekto ponúkol jahody? Mentálna štruktúra, ktorú by sme mali v sebe hlboko uloženú, by nám ukázala jasnú stopku a zabránila by nám jahody zjesť.

A práve preto treba byť pred kolektívnymi myšlienkovými vzormi na pozore. Stavajú nám hranice, za ktoré nás nepustia. Nepomáhajú nám, naopak, obmedzujú nás a oberajú o našu slobodu a silu, nedovolia nám cítiť a myslieť inak, po svojom. Predpisujú nám, čo si máme myslieť, ako máme konať.

Čo by sa však stalo, ak by sme v sebe tieto myšlienkové vzorce zmenili? Ak by sme ich neprijali a nahradili ich vlastnou predstavou? Napríklad že čo zjeme, to nám nijako neublíži a ani z toho nepriberieme?

Stále okolo nás existujú ľudia, ktorí nám hovoria, čo máme a čo nemáme robiť, čo je pre nás dobré a čo nie. Ako máme jesť, cvičiť, spať, oddychovať, žiť… Aj to sú kolektívne myšlienkové vzory. Nikto však nemôže rozhodovať za nás a diktovať nám, čo si máme myslieť. My sami máme právo rozhodnúť, čo je pre nás dobré a čo nie.

Zostaňme ešte chvíľu pri našom tele. Naše bunky sú živé. Majú svoje vedomie. My sme ich pánom, veria nám. Veria všetkému, čo si myslíme, absorbujú všetko, čo máme vo vedomí. Ako budú asi reagovať, keď si budeme myslieť: toto mi uškodí? Ako budú reagovať, keď si dáme zákusok a pomyslíme si: ooo, toto je vynikajúce, to mi robí dobre? Aké by to bolo, keby sme sa mohli zo všetkého tešiť? Keby sme nemali žiadne limity, žiadne hranice, čo môžeme a čo nie? O koľko menej tlaku by sme na sebe cítili? Keď prestaneme závisieť na kolektívnych myšlienkach a názoroch, získame slobodu. Zbavíme sa tlaku, ktorý na nás vyvíjajú. Otvoríme svoje hranice a dostaneme krídla.

Každý z nás má v sebe svoje vlastné myšlienkové vzorce, ktorým verí, a ktoré nám bránia robiť to, čo by sme radi robili. Často si myslíme, že nie sme dosť dobrí, dosť múdri, dosť šikovní, dosť mladí, dosť starý, dosť bohatí, … Vybudovali sme si tieto hranice, pretože sme napojení na kolektívne vedomie a jeho myšlienkové vzory. Spoločnosť okolo nás v nás vyvoláva tieto obmedzenia. Stanovuje nám pravidlá a my ich prijímame za svoje.

Môžeme však žiť aj oveľa krajší a slobodnejší život. Jediné, čo musíme urobiť, je odpojiť sa od kolektívnych myšlienkových vzorov, od kolektívneho vedomia a začať žiť svoje vlastné vedomie, svoj vlastný život, taký, aký chceme. Duchovný svet to volá vystúpiť z kolektívu.

Kým budeme počúvať to, čo sa deje vonku okolo nás, sotva sa nám podarí otvoriť hranice svojho vlastného vnútra a prekročiť ich. Iba my sami sme tí, ktorí majú robiť rozhodnutia týkajúce sa nášho života, nie nejaký učiteľ, majster či niekto iný.

Aby sa nám to podarilo, je potrebné neustále sledovať svoje myšlienky a uvedomovať si, či sú naozaj naše, alebo nám ich niekto podsunul. Je potrebné vystúpiť s kolektívneho myslenia a mať svoje vlastné myšlienky. Myšlienky plné lásky, dostatku všetkého, čo chceme, bez hraníc a obmedzení, v ktorých sme doposiaľ možno žili. Vtedy sa nám podarí vytvoriť v sebe a okolo seba to najkrajšie, čo si želáme – lebo táto moc nám bola daná.