Od: Myriel
Duchovný svet používa často termíny dualita a skutočnosť. Čo si máme pod tým predstavovať? Pozrime sa na to bližšie, pretože ako to zvyčajne býva, pohľad duchovného sveta je často iný ako náš ľudský.
Pre nás ľudí predstavuje skutočnosť to, čo žijeme každý deň. To, čo zažívame, vnímame zmyslami, s čím sa stretávame, to je pre nás skutočné. Mnohí z nás chodia do práce, starajú sa o deti a rodinu, platia účty… Pre ľudí z inej kultúry však môže byť skutočnosť úplne iná – napríklad mongolskí nomádi vedú život výrazne odlišný od nášho. Naša skutočnosť pre nich neexistuje a ich skutočnosť neexistuje pre nás.
Otázka teda znie: Je naozaj skutočné niečo, čo existuje iba za určitých podmienok? Alebo je to ako s problémami, ktoré existujú len vtedy, keď sa na ne sústredíme a akonáhle presmerujeme pozornosť na riešenie, problém zmizne? Je skutočný napríklad hnev, ktorý nás zachváti, keď po chvíli po ňom nezostane žiadna stopa? Je skutočná láska matky k dieťaťu, keď ho miluje za každých podmienok, celý život? Existuje jej láska, ak keď nie je s dieťaťom a nemyslí na neho? Prežije jej láska, aj keď tu mama už nebude? Bude dieťa matkinu lásku naďalej vnímať? Zo skúseností vieme povedať, že áno, prežije. Existuje teda okolo nás niečo, je skutočné len vtedy, keď tomu venujeme pozornosť, keď to našou pozornosťou živíme, a niečo iné, čo žije aj vtedy, keď tomu priamu pozornosť nevenujeme.
Aby sme pochopili, ako vníma skutočnosť duchovný svet – čo je to božská skutočnosť –, musíme začať ďaleko v minulosti, predtým, ako vznikla dualita. Vtedy existovala len jednota, len láska, všetko bolo spojené s bohom, boh prúdil vo všetkom a všetko, čo existovalo, malo v sebe túžbu byť bohu čo najbližšie. Existovala len božská skutočnosť. Nikto v univerze však nevedel, čo by sa stalo, keby sa toto spojenie s bohom prerušilo, keby sa niekto odpojil od lásky, ktorou boh všetko zásobuje. A tak sa rozhodlo, že sa urobí experiment. Ten však dopadol katastrofálne a dôsledkom bolo, že Zem a veľa iných planét bolo odtrhnutých od puta, ktoré ich spájalo s bohom. Tak vznikla dualita – stav bez spojenia s bohom, svet, v ktorom sa vyvinuli jeho vlastné dočasné pravidlá. (Celý príbeh nájdeš tu: Melek Metatron: Ako sa začala hra duality a ako sa končí.) A boli sme to my, ktorí sme sa rozhodli prísť na túto planétu, aby sme jej pomohli vrátiť ju späť do božskej skutočnosti. Prijali sme to ako svoje poslanie. Nebolo to vôbec jednoduché.
To, čo bolo potrebné ako prvé urobiť, aby sme našli cestu späť, bolo zaujať stanovisko, postoj. Na to musel vzniknúť protipól k tomu, čo bolo treba dosiahnuť, protipól k láske, protipól k božskej skutočnosti. A tak sa vytvorila ilúzia, v ktorej sme začali žiť. Iným slovom dualita, pretože všetko v tomto svete musí mať svoje dva póly: na jednom konci je stav, v ktorom je spojenie s bohom, na druhom konci stav, kde boh nie je prítomný.
Božská skutočnosť je láska – a to je to jediné, čo naozaj existuje. Vie existovať sama o sebe, nepotrebuje nič, čo by ju udržiavalo pri živote, pretože pochádza z božieho zdroja. Naproti tomu ilúzia nedokáže existovať sama o sebe. Je to ako s problémom: žije len dovtedy, kým na neho zameriavame pozornosť. Ak by božia láska ako referenčný bod prestala zameriavať svoj fokus na ilúziu, ilúzia by okamžite zmizla, rovnako ako problém, keď sa začneme sústrediť na jeho riešenie. Toto vyjadrujú aj vety od duchovného sveta, ktoré sú mottom týchto stránok: Nič, čo je skutočné, nebude zničené. Nič, čo nie je skutočné, sa nezachová. Inými slovami: čo je založené na láske, a teda na božskej skutočnosti, prežije všetko. Kde láska chýba, kde je pánom rozum, kde panuje ilúzia, jedného dňa bez stopy zmizne.
Láska je teda božská skutočnosť, ilúzia je ľudská skutočnosť. Keď duchovný svet hovorí o skutočnosti, vždy hovorí o božskej skutočnosti. Pozrime sa teraz v hlavných rysoch na to, čo vlastne ilúzia – ľudská skutočnosť – znamená a čo v božskej skutočnosti neexistuje:
V prvom rade je to lineárny čas, teda časová postupnosť od minulosti do budúcnosti. Ak by lineárny čas neexistoval, nemali by sme ani minulosť ani budúcnosť a bolo by pre nás veľmi ťažké získavať skúsenosti a na ich základe sa rozvíjať a posúvať ďalej. V univerze neexistuje lineárny čas, existujú časové cykly. V druhom rade je to telo, ktoré postupne, ako energie hustli, obalilo naše svetlo. Nielenže sa podľa tela rozpoznávame, je navyše aj zraniteľné. A pretože je zraniteľné, viedlo to k tomu, že sme si vytvorili fyzickú smrť. Aby sme mohli zbierať skúsenosti a rozvíjať sa, vytvorili sme si myšlienky a emócie. Ani to však nie je všetko. Máme aj rôzne svoje potreby: potrebujeme piť, jesť, spať, byť zdraví, byť v teple a mnoho iných. Navyše, naše potreby sú na niečo viazané, sme k niečomu pripútaní, najčastejšie k rôznym emóciám. A keďže všetko v dualite musí mať svoje dve strany, vytvorili sme si aj protipól k božskej skutočnosti, k láske – strach. A s tým aj svoje vlastné limity a obmedzenia.
Duchovný svet často v channelingoch hovorí, že anjeli nám sedia pri nohách, uctievajú nás a klaňajú sa nám. Prečo by to mali anjeli robiť? Pretože vidia v každom jednom z nás tie bytosti plné odvahy a odhodlania, ktoré sa kedysi rozhodli vstúpiť do tohto sveta ilúzie a prechádzať mnohými inkarnáciami, cez všetky jeho obmedzenia, aby náš duch mohol zbierať skúsenosti ako človek – so všetkou bolesťou, emóciami, pochybnosťami a strachmi, ktoré k tomu patria, aby jedného dňa mohla ilúzia skončiť a znova všade zavládla len božská skutočnosť.