Od: Myriel
Pre duchovný svet je veľmi ťažké používať slová tak, aby sme im rozumeli a prijali. Preto veľmi často pracuje s metaforami, vďaka ktorým môžeme pochopiť, aké posolstvo sa nám snaží odovzdať. Metafory však zostávajú metaforami – netreba ich brať doslovne.
Jednu z krásnych metafor použila aj Sabine Sangitar na seminári o zmene dimenzií na jeseň 2019. Dá sa na nej veľmi dobre pochopiť proces, ktorým teraz všetci prechádzame: čo znamená otváranie Quin’Taas a akú úlohu v ňom hráme.
Predstavme si Quin’Taas ako obrovské jazero s priezračnou vodou, nádhernými rybami, krásnymi rastlinami, ktoré však bolo miliardy rokov zasypávané kamením a štrkom. Postupne začala nad ním rásť hora štrku a kamenia, až dosiahla nebotyčnú výšku a jazero pod sebou úplne skryla. Aby sme ho mohli znova vidieť, máme jedinú možnosť: celú tú horu odpratať preč, kameň za kameňom. Je to dlhá, namáhavá a unavujúca práca, no inú cestu nemáme. A to je teraz našou úlohou – odpratávať kamene a štrk a vyčistiť jazero. A to aj robíme.
Nie je to však také jednoduché, pretože aj my sami sme v priebehu času skameneli a teraz prechádzame rovnakým procesom. Kým je človek skamenený, nemôžeme odpratávať kamene z jazera, musí začať od seba. Musí kúsok za kúskom zo seba kameň otesávať a oslobodzovať sa, objavovať svoje svetlo. To je cieľom cesty k prebudeniu, ktorou je napríklad 36 krokov. Je to namáhavé, ale nevyhnutné, aby sme mohli nájsť svoju slobodu.
V predchádzajúcich časoch bolo možné oslobodiť si iba ruky, dnes sa môžeme zbaviť všetkého kameňa. Duchovný svet nám v tom všemožne pomáha – dáva nám k tomu rôzne nástroje, aby nám to išlo ľahšie a rýchlejšie. Bez nich by to bolo oveľa pomalšie a možno by sme ani kameň celý neodstránili.
Ľudia, ktorí sú prebudení, ktorí sú vedomí, sú už z veľkej časti od kameňa oslobodení. To znamená, že všetko sa v nich prebudilo k životu. Všetko, čo nežilo, sa s každým otesaným kúskom kameňa prebudilo k životu – pôvodné meno, kozmickí rodičia, osobná anjelská družina, vyslanec lásky, vnútorní pomocníci, tvorivé svetlo, zjednotená čakra…, všetko to zrazu môžeme v sebe cítiť. A to nám dáva obrovskú slobodu a uvoľňuje v nás veľkú tvorivú silu. Niekedy sa pri tom môžu vyskytnúť symptómy zo svetla, ale tie poľavia.
Keď sa teraz zahľadíme na tú horu nad jazerom, uvedomíme si, že jazero tu bolo vždy. Quin’Taas tu bol vždy, len ho kvôli hore kamenia nebolo vidieť. A pretože bol zavalený, nemohol sa ani prejavovať. Dnes sme už po miliardách rokov tak ďaleko, že kusy jazera sú vidieť. Ešte nie je celé čisté, ale už ho vidíme. A s každým kameňom, ktorý sa nám podarí z jazera odstrániť, sa aj v nás niečo uvoľní a prinesie nám to o kúsok slobody viac, o kúsok bližšie nás to posunie späť k nášmu pôvodnému stavu, pôvodnému svetlu. Zostáva nám už len kúsok, jazero bude čoskoro celé čisté. Kedy to presne bude, nevieme. Možno zajtra, možno o rok, možno o 30 rokov. Na tom však vôbec nezáleží. Keď si uvedomíme, ako nesmierne dlho to celé trvalo a že teraz sme už pred koncom, je to úplne jedno. V celom tom dlhom procese je to len jeden krátky oka-mih.