Od: Myriel
Na Kryonfestivale v júli 2020 sme sa od Kuthumiho dozvedeli, prečo sa prírodné bytosti stiahli z nášho sveta a ustúpili do inej dimenzie. Viac k tejto téme priniesol André Nama’Him, ktorý je podobne ako Sangitar médiom nového veku a liečiteľom, ktorý veľmi úzko spolupracuje s anjelom Nathanielom a prináša na Zem liečivú energiu Elise. Nama’Him nám priniesol ďalšie informácie o prírodných bytostiach a zverejnil ich na facebooku v skupine Eliseenergie. Pochádzajú od Kuthumiho, ktorý je vyšším Ja prírodných bytostí, Pana, ktorého si môžeme predstaviť ako kráľa alebo stelesnené božstvo prírodných bytostí a elba menom Sanaah.
Prírodné bytosti pozná každý z nás – aspoň tie z rozprávok: víly, škriatkovia, permoníci, trolovia, gnómovia, elfovia, morské panny, sirény. Niektoré si vymyslel človek – ako ježibaby či čerti, iné sú známe len niektorým – ako elbovia. A mnohé, mnohé nepoznáme po mene. Prírodných duchov je veľmi veľa, počet ich druhov môžeme prirovnať k počtu druhov stavovcov, čo žijú na Zemi. Je to obrovský národ a podobne ako zvieratá, aj prírodné bytosti sa líšia podľa toho, kde žijú – v závislosti od regiónu, vegetačnej oblasti, podnebia či krajiny. No ako všetci vieme, nežijú spoju s nami, ale vedľa nás, vo svojej vlastnej dimenzii.
Tak ako sú ľudia rozdielni, s rôznym naturelom, aj duchovia prírody sú rozdielni. Nájdeme medzi nimi skromných, hravých, mrzutých, zvedavých, múdrych, vtipných, spoločenských, samotárov, opatrných, odvážnych… Všetci však majú jedno spoločné: sú plachí a mierumilovní.
Prírodní duchovia vždy ľudí milovali, ako svojho veľkého brata. Podobne ako my kedysi prišli na túto planétu, aby ju pomohli priviesť späť domov. Prišli, aby nás podporili svojimi vedomosťami, zručnosťami, mágiou, láskou a priateľstvom.
Ich úlohy sú tiež veľmi rôznorodé. Niektorí sa starajú o rastliny, niektorí o živly – o vodu, vzduch, zem a oheň, iní ochraňujú rôzne druhy poznania – napríklad o uzdravovaní. Mnohí majú čarovné schopnosti, víly dokážu plniť túžby a vytvárať trblietavé iskričky svetla. Počas vekov prinášali práve prírodné bytosti ľuďom poznanie o liečivých rastlinách, liečivých vodách, spracovaní rôznych rúd, náleziskách týchto rúd a drahých kovov a kameňov, o pestovaní rôznych rastlín a všetkom čo súvisí s prírodou a zemou.
Ľudom sa najviac podobajú elbovia. Najlepšie poznajú svoj aj náš svet. Sú to sprostredkovatelia medzi svetmi – svojim, našim a duchovným. Mnohí z nich sú vizionármi a médiami a vedia takmer o všetkom. Boli časy, keď po boku ľudí bojovali za svetlo.
Ako nám Kuthumi povedal na Kryonfestivale, prírodní duchovia, stáli po našej strane, boli našimi priateľmi a partnermi dlhý čas, no prišla doba, keď sa to zvrtlo. Čo to bolo, čo spôsobilo tento zvrat? Čo mohlo byť také silné, že ľudia od seba odvrhli celú jednu ríšu, ktorá im vždy v láske slúžila a pomáhala?
Kým sa k tomu dostaneme, treba si pripomenúť, že súdiť to, čo sa stalo, nemá žiadny zmysel. Bolo to súčasťou nášho vývoja, súčasťou cesty, veľkého plánu ako naveky zachrániť planétu a vrátiť ju späť do svetla, hoci samotná cesta niekedy viedla hlbokou temnotou. Všetci sme boli toho súčasťou, aj na tej „zlej“ strane a podieľali sme sa tom, čo sa dialo – pozor! Nesúdiť! Bola to cesta, po ktorej sme museli prejsť, aby sme sa dostali tam, kde sme dnes. Tiež treba mať stále na pamäti, že nie duchovný svet rozhoduje o tom, čo sa na našej planéte deje, ale my ľudia. My ľudia vytvárame časové epochy, my ľudia sme vytvorili reinkarnácie a karmu, my ľudia robíme rozhodnutia, volíme si cesty a riešenia, ktoré nás – v obraze veľkého celku – dovedú do cieľa: vrátiť planétu domov, vrátiť domov všetko, čo na tejto planéte žije. Duchovný svet reaguje na naše rozhodnutia tým, že nás na našej ceste podporuje – no nie tým, že by rozhodnutie urobil za nás. To smie len v jedinom prípade: keby hrozilo, že naše konanie bude viesť k zničeniu planéty. Ako hovorí Nama’Him: „Vždy existuje veľa úrovní toho, ako sa dá niečo vidieť. Na pozemskej, ľudskej úrovni to bola veľmi smutná kapitola, tragédia. Láska, ktorá vždy funguje za všetkým, však dáva tragédii hlbší význam.“
Keď Ježiš po svojej zrade na jeden maličký okamih zaváhal, či sa vôbec oplatí venovať ľudstvu toľko úsilia a či by predsa len nebolo lepšie, aby boh všetko vdýchol a ukončil tak tento experiment oddelenia od božej lásky, bolo jasné, že plán návratu, ktorý mal byť finálny, zlyhal a bude treba vymyslieť niečo nové. To, čo malo prísť, bol vek absolútnej dôvery. Vek, kedy ľudia prídu o všetky svoje schopnosti a vedomie, ktoré ich spájalo s duchovným svetom, s poznaním, že majú v sebe božské svetlo a len cez dôveru v sebe nájdu cestu späť, objavia v sebe, že nie sú len človek.
A tak sa ľudstvo – na vyššej úrovni kolektívneho vedomia – rozhodlo zabudnúť na to, že každý jeden človek je božský človek, že on sám je božským svetlom. Naše vedomie sa zatvorilo a stali sme sa „len človekom“. Stála pred nami úloha prejsť cyklom, čo to znamená byť len človekom a nájsť z tejto temnoty cestu von.
Na vonkajšej úrovni sa to prejavilo veľmi silne. Všetci toto obdobie poznáme ako temný stredovek. Zopár stoviek rokov po odchode Ježiša stačilo na to, aby ľudstvo zo svojich spomienok všetko vymazalo, aby sa zabudlo na všetko dobré a pokrokové, čo nám priniesli rozvinuté civilizácie Ríma a Atén. Viera v stredoveku bola stredobodom ľudského života, všetko sa okolo nej točilo. Všetko bolo prísne, strohé, upnuté, vážne, duchovné, upriamené k bohu, podriadené bohu. A plné strachu – strachu z božieho trestu. Vravíte si – tak teda ako, zabudli sme na boha v nás, ale všetko bolo podriadené viere v boha, cirkvi, duchovnosti? Áno, práve preto, že spomienka v nás na božské jadro, ktoré nosíme v sebe, už nebola prístupná, zabudli sme, aké to je, keď sme spojení s bohom. Došlo k úplnému oddeleniu od boha. Museli sme ho znova objaviť, museli sme znova objaviť, že boh je radosť a láska a veselosť a hojnosť, a nie strach, hrozby, tresty, odriekanie, upnutosť, kontemplácia, odlúčenie, potláčanie. Nevedeli sme, aký boh vlastne je. A to dávalo priestor veľkému strachu. Ak aj kdesi prežilo niečo z predchádzajúceho poznania, dostalo to punc zla – za všetky len napríklad Eleuzínske mystériá či to, čo začalo kresťanstvo nazývať ako pohanské viery.
Ľudia zabudli na to, aký je boh a že každý jeden má s ním spojenie, prírodné bytosti však nie. A to bol ten dôvod, ktorý spôsobil rozkol medzi ľuďmi a prírodnými duchmi. Názory a záujmy prírodných bytostí a ľudí sa neustále vzďaľovali. Víly boli prehlásené za čarodejnice a Pan za diabla – lebo mal chvost, rohy a kopytá a bol veľmi chlpatý.
Počas niekoľkých generácií boli prírodné bytosti spájané so všetkým zlom. Nečudo, že obyčajní ľudia sa svojich bývalých priateľov začali postupne báť. Začali ich chytať, zatvárať, využívať ako vojakov v armádach a rôzne inak zneužívať.
Prírodné bytosti sa nevedeli – a ani nechceli – naladiť na naše nové, potlačené vedomie „som len človek“. Nevedeli sa prispôsobiť situácii, ktorá na Zemi nastala. Dlho zvažovali medzi sebou aj s duchovným svetom, čo robiť. A dospeli k rozhodnutiu zrušiť svoju prísahu z Lemurie, ktorú dali ľuďom, že ich nikdy neopustia, pretože to, čo im ľudia robili, bolo veľmi násilné a kruté. Aj toto malo svoj hlboký zmysel na našej ceste rastu vedomia a odkrývania závoja zabudnutia: kým boli prírodní duchovia medzi nami, nemohli sme úplne zabudnúť na náš pôvod, stále nám pripomínali to „iné“ v nás, spojenie so svetom mágie a mystiky, s „nadprirodzeným“ svetom. Preto bol ich krok odísť od ľudí pre náš vývoj veľmi podstatný.
Prírodní duchovia sa rozhodli stiahnuť sa do svojej vlastnej dimenzie. Spolu s duchovným svetom vytvorili vo vnútri tretej dimenzie novú a zostali v nej dodnes. Občas sa tí odvážnejší odhodlali vystúpiť z nej a ukázať sa niekomu v našej dimenzii. Mnohí sa však vydesili, pretože už sme zabudli na to, ako vyzerajú a sme zaskočení neznámym zjavom.
Dnes sa deje niečo podobné, aj dnes vzniká nová dimenzia, do ktorej postupne všetci prejdeme – ľudia aj prírodné bytosti: vytvárame Quin’Taas – piatu dimenziu vo vnútri tretej a štvrtej dimenzie.
Prírodné bytosti však stále v sebe nosia strach, nezabudli na nič, čo im ľudia vykonali. Väčšina z nich to sama zažila, pretože prírodní duchovia sa môžu dožiť stoviek rokov. Napriek tomu ľudí milujú, neobviňujú ich, chceli by znova byť s nimi, ale jednoducho nemajú zatiaľ odvahu. Ľudia stále nie vždy vedia prijať iných ľudí, ak majú inú farbu pleti, inú vieru, alebo sú z inej krajiny. A s ich – pre nás niekedy bizarným – vzhľadom, sú ich obavy opodstatnené. Nezľakli by ste sa vodnej víly, keby sa vám zrazu ukázala kdesi uprostred jazera, pod hladinou, pri vašich nohách? Ja určite.
Pri vytváraní nového sveta v piatej dimenzii budú prírodné bytosti zohrávať veľmi dôležitú úlohu. Majú mnohé danosti a schopnosti, ktoré nám ľuďom chýbajú a práve nimi môžu nový svet obohatiť. Sme vo veku, keď sa všetko mení. Menia sa vlastnosti vecí a dejov okolo nás, ktoré považujeme za absolútne samozrejmé, nemenné, dané po stáročia prírodnými zákonmi. Zatiaľ nášmu vedomiu unikajú mnohé novovznikajúce pravidlá. A práve v tom nám prírodné bytosti môžu pomôcť, oni tie zmenené pravidlá poznajú. Liečivé rastliny nadobúdajú iné vlastnosti – všetky systémy postavené na výťažkoch z rastlín sa rozpadnú, lebo všetko bude fungovať inak. Mení sa priradenie k prírodným elementom – liečebné techniky založené na tomto princípe tiež prestanú fungovať. Menia sa farby, menia sa vibrácie. Menia sa energetické dráhy v človeku i na planéte. Všetky zmeny sa dejú rýchlo a ľudia s nimi nestačia držať krok. Čo funguje dnes nejako, zajtra môže fungovať inak. Duchovia prírody o všetkom vedia, sledujú všetky zmeny. Bez ich pomoci to budeme len ťažko zvládať.
Aby sa prírodné bytosti mohli vrátiť, musí sa ľudstvo zmeniť. Musíme v sebe nájsť veľa tolerancie a súcitu a začať byť k nim oveľa viac pozorní. Musíme ich prijať ako samozrejmú, rovnoprávnu súčasť života na tejto planéte. Neudeje sa tak zo dňa na deň, je to proces, na konci ktorého jednak ľudia budú mať dosť odvahy prijať medzi seba iné živé bytosti, na ktoré doposiaľ neboli zvyknutí, a prijať ich v láske, jednak prírodné bytosti budú mať dosť odvahy znova ľuďom dôverovať, opustiť známy svet, na ktorý sú už stáročia zvyknutí a vstúpiť do nového, neznámeho, kde budú stáť znova po boku ľuďom, v znovu nájdenej dôvere.
Bude sa to diať krok za krokom. To najdôležitejšie, čo môžeme všetci urobiť, je vytvoriť im miesto v našom vedomí. Prijať ako fakt, že existujú, že sú všade okolo nás, že s nami komunikujú, že s nimi môžeme komunikovať aj my, že jedného dňa ich aj budeme vidieť a budeme ich brať ako súčasť nášho života, nie ako niečo exotické, čo patrí do rezervácie. Potom môžeme začať otvárať naše srdcia a nájsť v sebe dôveru – nebáť sa ich prijať a začleniť do života.
Prírodné bytosti sú všade okolo nás, len si to stále neuvedomujeme. Každý les je ich plný, každá lúka, každá záhrada, každá voda, každý kúsok hliny či každá rastlina, každý lístok sú spojené s nejakým prírodným duchom. Začnite sa s nimi rozprávať, pozdravte ich, keď vstúpite na ich územie, požiadajte ich o povolenie vstúpiť, poďakujte za všetku tú nádheru, ktorú vedia vytvoriť. Posilňujte vzájomnú dôveru. Prírodní duchovia majú schopnosť nahliadnuť hlboko do nášho srdca, do našich myšlienok a pocitov a priniesť nám uzdravenie a rovnováhu. Hoci sú plachí, sú zvedaví a často hraví – hrajte sa s nimi: milujú dary, rôzne zábavky, dokonca aj sladkosti, páčia sa im tóny, hudba – poteší ich každá ozdoba do záhrady, každá vrtuľka, ktorú zapichnete do záhonu, každé krmítko a napájadlo pre vtáky, každá fontánka, každá zvonkohra, zrkadielko, v ktorom sa ligocú slnečné lúče. Žijú z vašej pozornosti – už keď viete s láskou oceniť nádheru prírody okolo vás, už vtedy sa k vám ponáhľajú z celého okolia, aby sa okúpali vo vašej pozornosti a láske. To ich živí. Keď sa kvapka rosy zatrbliece v rannom či podvečernom slnku, spomeňte si na víly a poďakujte im. Buďte hraví, otvorení a veselí ako deti, žasnite nad nádherou prírody, oceňte to všetko, čo vám prináša – a budú vás milovať. Spomeňte si pri tom aj na nich a ich dôvera bude rásť. Potrebujú vedieť, že ich akceptujete, že ich rešpektujete a uznávate ich miesto tu na tejto planéte, medzi ľuďmi.
Prírodné bytosti milujú energie skutočnosti – môžete im vysielať kryštály. El’Achai je energia, ktorej potrebujú veľa – aby im aj nám priniesla mier. Elexier ich vždy oblaží, Tahi’Taa sa ich hlboko dotkne. Don’Adas spustí prílev božej milosti. An’Anasha im vzdá úctu a začne vytvárať puto medzi vami. Har’Atora prinesie upokojenie a harmóniu. Nechajte sa viesť intuíciou, prípadne sa ich rovno spýtajte, aké kryštály by im urobili radosť. Môžete aktivovať svoj srdcový lúč, položiť naň kryštály a nechať ho cirkulovať priestorom. Alebo otvoriť svoje kanály a nechať energiu prúdiť cez vás – cez ruky, cez omega čakru. Pozor však na manipuláciu – nesnažte sa napríklad čistiť vodu či iné miesto len preto, že si myslíte, že je to správne – to by bolo zasahovanie a manipulácia. Vždy si pred prácou s energiou, ktorú chcete niekam vysielať, vypýtajte najskôr povolenie. Aj miesta s nízkou energiou môžu mať svoj význam. Prírodné bytosti sa vám za vašu pozornosť odvďačia mnohonásobne – budete to vidieť na radosti zo života, ktorú vám budú prinášať, na ľahkosti bytia, bezstarostnosti, ktorá vo vás bude rásť a láske, ktorá z vás začne silnejšie prúdiť.
